Micheáš 7

1

Beda mne, lebo som ako oberky leta, jako paberky oberačky hrozna; nieto strapca na zjedenie, prvotiny fíku, čoho si žiada moja duša.

2

Vyhynul zbožný človek zo zeme, ani nie je medzi ľuďmi úprimného. Všetci, koľko ich je, úkladia krvi, každý loví svojho brata do siete.

3

Oboma rukami idú vykonať zlé, aby ho dobre vykonali; knieža požaduje, a sudca súdi za úplatok, veľmož hovorí zkazu svojej duše, a všetci dovedna zapletajú vec.

4

Najlepší z nich je ako bodliak, najúprimnejší horší ako plot z tŕnia. Deň tvojich špehúnov, prorokov, deň tvojho navštívenia ide! Teraz už nastane ich bezradný zmätok.

5

Neverte priateľovi, nenadejte sa na vodcu; pred tou, ktorá leží v tvojom lone, stráž dvere svojich úst.

6

Lebo syn robí potupu svojmu otcovi; dcéra povstáva proti svojej materi, nevesta proti svojej svokre; nepriateľmi človeka sú jeho domáci.

7

A ja budem vyzerať Hospodina, budem očakávať na Boha svojho spasenia; môj Bôh ma vyslyší.

8

Neraduj sa nado mnou, moja nepriateľko! hovorí dcéra Jeruzalema. Keď som aj padla, zase povstanem; keď sedím vo tme, Hospodin mi je svetlom.

9

Ponesiem zúrivý hnev Hospodinov, lebo som hrešila proti nemu. A keď rozrieši moju pravotu a vykoná môj súd, zase ma vyvedie na svetlo; budem vidieť jeho spravedlivosť.

10

A uvidí to moja nepriateľka, Babylon a Assúr, a pokryje ju hanba, tú, ktorá mi vravela: Kde je Hospodin, tvoj Bôh? Moje oči sa podívajú na ňu; teraz už bude na to, aby ju pošliapali jako blato ulíc.

11

Deň staväť tvoje ohrady! Ten deň, ktorého budú ďaleko posunuté tvoje hranice!

12

Bude to deň, ktorého prijdú k tebe z Assýrie a z miest Dolného Egypta a od Dolného Egypta až po Rieku od mora k moru a od vrchu k vrchu.

13

Ale jednako bude zem pustinou pre jej obyvateľov, pre ovocie ich skutkov.

14

Pas svoj ľud svojím prútom, stádo svojho dedičstva, ktoré býva osobitne, v lese, prostred polí; nech pasú v Bázane a Gileáde jako za dní drievneho veku.

15

Jako za dní, keď si vyšiel z Egyptskej zeme, mu ukážem zázraky.

16

Národy to uvidia a budú sa hanbiť pre všetku svoju silu; položia ruku na ústa, ich uši ohluchnú.

17

Budú lízať prach ako had, ako zemskí plazi trasúc sa polezú zo svojich dier; k Hospodinovi, nášmu Bohu, prijdú so strachom a budú sa ťa báť.

18

Kde kto je siný Bôh ako ty, ktorý odpúšťaš neprávosť a netrestajúc ideš popri prestúpení ostatku svojho dedičstva? Nedrží navždy svojho hnevu, lebo má záľubu v milosti.

19

Zase sa zľutuje nad nami; zdeptá naše neprávosti. A zahodíš všetky ich hriechy do hlbín mora.

20

Dáš Jakobovi pravdu, milosť Abrahámovi, čo si prisahal našim otcom od pradávnych dní.