Jeremiáš 10

1

Počujte slovo, ktoré vám hovorí Hospodin, dome Izraelov!

2

Takto hovorí Hospodin: Neučte sa ceste pohanov a nedeste sa znamení nebies, lebo pohania sa ich desia.

3

Lebo ustanovenia národov? To je márnosť! Lebo to vytne, strom z lesa, dielo rúk remeselníka, ukresané sekerou.

4

Okrášli to striebrom a zlatom, upevní to klincami a kladivami, aby sa to neklátilo!

5

Sú jako palmový špalok tvrdý a nehovoria; musia ich nosiť, lebo nechodia! Nebojte sa ich, lebo neurobia zlého, ale nemôžu učiniť ani dobré.

6

Nie, neni tebe podobného, Hospodine! Veľký si ty, a veľké tvoje meno v sile!

7

Kde kto by sa ťa nebál, Kráľu národov?! Lebo tebe to prichodí, pretože medzi všetkými mudrcami národov a v celom ich kráľovstve neni tebe podobného nikoho!

8

(Ale všetci do jedného sú zhovädilí a sprostí. Naučenie čakať od márností, od dreva!

9

Striebro, ubité na plech, donesené z Taršíša, a zlato z Ufaza, dielo remeselníka a rúk zlatníka; hyacintovomodrý postav a červený purpur je ich odev; to všetko je dielom umelcov.

10

Ale Hospodin je Bôh pravdy, je živý Bôh a večný Kráľ; pred jeho hnevom sa trasie zem, a národy neznesú jeho zúrivého hnevu.

11

Takto im poviete: Bohovia, ktorí neučinili nebies ani zeme, tí nech zahynú zo zeme a zpod týchto nebies!)

12

Ty, ktorý činíš zem svojou silou, ktorý pevne staviaš okruh sveta svojou múdrosťou a svojím umom si roztiahol nebesia;

13

keď vydáš hlas, povstane hučanie vôd na nebi, a pôsobíš to, aby vystupovali pary od konca zeme, činíš dažďu blesky a vyvodíš vietor zo svojich pokladov.

14

Zhovädnel každý človek natoľko, že nezná toho; hanbiť sa bude každý zlatník pre svoju rytinu, lebo jeho sliatina je lesť, a niet v nich ducha.

15

Takí bohovia sú márnosť, dielom zvodov do bludu; v čase svojho navštívenia zahynú.

16

No, nie ako títo údel Jakobov; lebo on je tvorcom všetkého, a Izrael je pokolením jeho dedičstva; Hospodin Zástupov jeho meno.

17

Sober ta preč svoj tovar zo zeme, ty, ktorá bývaš v pevnosti!

18

Lebo takto hovorí Hospodin: Hľa, tento raz už vyhodím obyvateľov zeme jako z praku a sovriem ich, aby to cítili.

19

Oj, beda mne pre moje skrúšenie! Moja rana je prebolestná. Ale ja som riekol: Doista je toto moja nemoc, a tak ju ponesiem.

20

Môj stán je spustošený, a všetky moje povrazy sú potrhané, moji synovia ma odišli, a niet ich; niet už nikoho, kto by zase roztiahol môj stán, a kto by povešal moje čalúny.

21

Lebo pastieri zhovädneli a nehľadali Hospodina. Preto nerobili rozumne, a všetko stádo ich pastvy sa rozpŕchlo.

22

Hlas! Zvesť, hľa, ide, a veľký hrmot zo zeme severa obrátiť mestá Júdove na púšť, na príbytok šakalov.

23

Viem, ó, Hospodine, že cesta človeka nie je v jeho moci, nie je v moci muža, ktorý chodí, jako ani to, aby pevne postavil svoje kroky.

24

Karhaj ma, Hospodine, avšak podľa milostivého súdu, nie vo svojom hneve, aby si neurobil zo mňa primálo.

25

Vylej svoju prchlivosť na národy, ktoré ťa neznajú, a na čeľade, ktoré nevzývajú tvojho mena, lebo zjedajú Jakoba, i zjedia a zničia ho a jeho obydlie spustošili.