Izaiáš 57

1

Spravedlivý hynie, a nieto nikoho, kto by si to vzal k srdcu, a mužovia milosti sú braní preč so sveta, kým nie je nikoho, kto by tomu rozumel, že pred príchodom zlého vychvátený býva spravedlivý.

2

Dochádzajú pokoja; odpočívajú na svojich ložiach, každý, kto chodil rovno svojou cestou.

3

Ale vy pristúpte sem, synovia veštice, semeno cudzoložníka a tej, ktorá smilní.

4

Na kom sa zabávate tak rozpustile? Na koho roztvárate ústa, vyplazujete jazyk? Či azda nie ste vy deťmi prestúpenia, semenom falše?

5

Vy, ktorí sa rozohrievate bohmi pod každým stromom zeleným, ktorí zabíjate deti v dolinách, pod výčnelkami skál!

6

Na hladkých kameňoch potočných máš svoj podiel; tie, tie sú tvojím údelom, lebo veď aj im vylievaš liatu obeť, obetuješ obilný dar! Či by som sa mal azda tým potešiť?

7

Na vysokom vrchu a povznesenom staviaš svoju ložu, aj chodíš ta hore, dcéro Jeruzalema, obetovať bitnú obeť!

8

A za dvere a podvoje staviaš svoje pamätné znamenie, keď odíduc odo mňa odkrývaš sa a vystupuješ hore, rozširuješ svoju ložu a učiniac smluvu vyjednala si si od nich plat, miluješ ich ložu miesto, ktoré si vyhliadla.

9

A chodíš ku kráľovi s olejom a množíš svoje masti; vysielaš svojich poslov ďaleko, veľmi ďaleko, a ponižuješ sa až do pekla.

10

A keď si sa aj unavila na svojej dlhej ceste; nepovedala si: Márne je! Našla si posilu svojej ruke, preto si neumdlela.

11

Kohože si sa plašila a bála, že si klamala a na mňa si nepamätala, nevzala si si toho k srdcu? Či som ja nemlčal, a to od veku? A mňa sa nebojíš.

12

Ja oznámim tvoju spravedlivosť i tvoje skutky, a neprospejú ti.

13

Keď budeš kričať, nech ťa vytrhne tvoja sberba! Ale všetkých, koľko ich je, odnesie vietor, ta preč ich vezme márnosť, a ten, kto sa utieka ku mne, zdedí zem a bude dedične vládnuť vrchom mojej svätosti.

14

A hovorí: Nasypte, nasypte, urovnajte cestu, odpracte závadu z cesty môjho ľudu!

15

Lebo takto hovorí vysoký a vznešený, ktorý obýva večnosť, ktorého meno je Svätý: Bývam na výsosti a na svätom mieste a s tým, kto je zdrteného a poníženého ducha, oživujúc ducha ponížených a oživujúc i srdce zdrtených.

16

Lebo sa nebudem na veky pravotiť ani sa nebudem večne hnevať, lebo by zmizol duch zpred mojej tvári i duše, ktoré som ja učinil.

17

Pre neprávosť jeho lakomstva som sa rozhneval a zbil som ho, skryl som svoju tvár a hneval som sa, a tak išiel, odvrátený, cestou svojho srdca.

18

Vidím jeho cesty, avšak ho uzdravím a povediem ho a nahradím rôznym potešením jemu i tým, ktorí s ním smútili.

19

Stvorím ovocie rtov, pokoj, hojný pokoj ďalekému i blízkemu, hovorí Hospodin, a uzdravím ho.

20

Ale bezbožní budú jako rozbúrené more, keď sa nemôže upokojiť, ktorého vody vymietajú bahno a blato.

21

Nemajú pokoja, hovorí môj Bôh, bezbožní.