Kazateľ 4

1

Potom som sa obrátil a videl som všetky tie útisky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, slzy utiskovaných, a nemali toho, kto by potešil, ani moci vyprostiť sa z ruky tých, ktorí ich utiskovali, ani tedy nemali toho, kto by potešil.

2

Preto som za šťastnejších vychvaľoval mŕtvych, ktorí už dávno pomreli, ako živých, ktorí žijú po dnes,

3

a že lepšie nad obojich je tomu, kto ešte vôbec nebol, kto nevidel zlého skutku, ktorý sa deje pod slnkom.

4

A videl som všetku tú námahu a každú tú obratnosť v práci, že je to revnivosť jedného na druhého. Aj to je márnosť a honba po vetre.

5

Blázon zakladá svoje ruky a jie svoje mäso.

6

Lepšia vraj plná hrsť pokoja ako plné priehrštia námahy a honby po vetre.

7

A zase som sa obrátil a videl som inú márnosť pod slncom.

8

Niekto je sám, a neni druhého; nemá ani syna ani brata, a predsa nie je konca všetkej jeho namáhavej práci, ani sa jeho oči nenasýtia bohatstva, ani si nepovie: Pre koho sa ja trudím a pracujem a unímam svojej duši dobrého? Aj to je márnosť a zlé zamestnanie.

9

Lepšie dvom ako jednému, pretože majú dobrú mzdu za svoju prácu.

10

Lebo ak padnú, jeden pozdvihne svojho druha. Ale beda jednému, ktorý padne; neni druhého, aby ho pozdvihol.

11

Tiež ak ležia dvaja spolu, zahrejú sa; ale jeden akože sa zahreje?

12

A keby sa niekto chcel zmocniť toho jedného, oni dvaja sa postavia proti nemu, a motúz, spletený vo troje, nepretrhne sa tak rýchle.

13

Lepšie chudobné dieťa a múdre ako starý kráľ a blázon, ktorý sa už nevie ani dať poučiť.

14

Lebo vyšlo z domu väzňov, aby kraľovalo, keď sa aj v jeho kráľovstve narodilo chudobné.

15

Videl som všetkých živých, ktorí chodia pod slnkom, s tým druhým dieťaťom, ktoré sa postavilo na jeho miesto.

16

Nebolo konca všetkému ľudu, všetkým, ktorým bol na čele; ale už potomci sa mu neradovali. Istotne je i to márnosť a shon po vetre.