Jób 9

1

Zase odpovedal Job a riekol:

2

Áno, je pravda, viem, že je tak; lebo veď ako by mohol byť smrteľný človek spravedlivý pred silným Bohom?

3

Keby sa chcel s ním pravotiť, neodpovie mu na jedno z tisíc.

4

Je múdreho srdca a premocný v sile. Kde kedy sa zatvrdil niekto proti nemu a mal pokoj?!

5

On, ktorý prenáša vrchy, a nevedia, že ich podvracia vo svojom hneve;

6

ktorý pohybuje zem s jej miesta, takže sa trasie, a jej stĺpy sa chvejú;

7

ktorý keď zakáže slnku, nevyjde, a zapečaťuje hviezdy;

8

ktorý sám rozťahuje nebesia a šliape po výšinách mora;

9

ktorý učinil Arktúra, Oriona a Kuriatka i komory juhu;

10

ktorý činí veliké veci nevyzpytateľné a prepodivné a tak mnohé, že im neni počtu.

11

Hľa, ide popri mne, a nevidím toho; ta ide pomimo, a ja ho nepozorujem.

12

Hľa, jestli uchvatne, kto mu rozkáže, aby navrátil? Kto mu povie: Čo to robíš?

13

Bôh neodvráti svojho hnevu; pod neho sa zohnú pomocníci Rahaba.

14

A jako by som mu tedy ja mohol odpovedať, aké by som si vybral svoje slová, aby som mohol s ním hovoriť?!

15

Ktorému, i keby som bol spravedlivý, neodpoviem; svojho sudcu budem pokorne prosiť o milosť.

16

Keby som volal, a ozval by sa mi, neuveril by som, že uslyšal môj hlas,

17

on, ktorý ma zdrtil víchricou a rozmnožil moje rany bez príčiny.

18

Nedá mi oddýchnuť si, ale ma sýti horkosťami.

19

Ak ide o silu mocného, riekne: Hľa, tu! Alebo ak o súd, povie: Kto mi stanoví deň?

20

Keby som sa robil spravedlivým, odsúdia ma moje vlastné ústa, a keby bezúhonným, dokáže mi, že som prevrátený.

21

Jestli aj som bezúhonný, neznám svojej duše; opovrhujem svojím životom.

22

Je to jedno; preto hovorím: On ničí bezúhonného i bezbožného.

23

Ak náhle usmrtí bičom, smeje sa zkúške nevinných.

24

Zem býva vydaná do ruky bezbožného; zakrýva tvár jej sudcov. Ak nie on, kde kto je to tedy?

25

A moje dni boly rýchlejšie ako bežec, utiekly; nevidely dobrého.

26

Prebehly jako rýchle lode, jako keď sa orol vrhne na korisť.

27

Ak poviem: Zabudnem na svoju žiaľbu, zanechám svoju smutnú tvár a poveselím sa;

28

obávam sa všetkých svojich bolestí; viem, že ma neuznáš za nevinného.

29

Ja budem len bezbožný; načože by som sa nadarmo unúval?!

30

Keby som sa umyl hoci v snehovej vode a keby som očistil svoje ruky mydlom,

31

i vtedy ma pohrúžiš do jamy, a bridkým ma učiní moje rúcho.

32

Pretože Bôh nie je človekom ako ja, aby som mu odpovedal, aby sme vošli spolu v súd.

33

Nieto nikoho, kto by rozsúdil medzi nami, kto by položil svoju ruku na nás na oboch.

34

Nech odníme odo mňa svoj prút, a nech ma nedesí jeho strach,

35

vtedy budem hovoriť a nebudem sa ho báť, lebo nie je toho tak u mňa.