Jób 29

1

A Job pokračoval vo svojej umnej reči a riekol:

2

Oj, aby som bol ako za predošlých mesiacov, ako za dní, v ktorých ma strážiac chránil Bôh!

3

Kým svietil svojou sviecou nad mojou hlavou, keď som chodieval v jeho svetle vo tme!

4

Jako som bol za dní svojej jasene, kým bola tajná rada Božia nad mojím stánom;

5

kým ešte bol so mnou Všemohúci, vôkol mňa moji chlapci;

6

kým sa moje kroky kúpaly v masle, a skala vylievala u mňa potoky oleja;

7

keď som vychádzaval do brány, hore do mesta, a na ulici postavovával svoje sedište!

8

Keď ma videli mládenci, skrývali sa a starci povstávali a stáli.

9

Kniežatá zdŕžaly slovami a kládli ruku na svoje ústa;

10

hlas vojvodov sa skrýval, a ich jazyk sa lepil na ich ďasno.

11

Keď počulo o mne ucho, blahoslavilo ma, a keď ma videlo oko, prisviedčalo mi.

12

Lebo som vytrhoval biedneho, volajúceho o pomoc, i sirotu i toho, kto nemal pomocníka.

13

Požehnanie hynúceho prichádzalo na mňa, a pôsobil som to, aby plesalo srdce vdovy.

14

Obliekal som sa v spravedlivosť, a ona si obliekala mňa; jako plášť a jako turban bol môj súd.

15

Bol som očima slepému a nohami krivému som bol ja.

16

Býval som otcom chudobným a pravotu, ktorej som neznal, som prezkúmal.

17

Krúšieval som črenové zuby nešľachetníka a vyrážal som lúpež z jeho zubov.

18

A povedal som: Zomriem vo svojom hniezde a rozmnožím svoje dni, že ich bude jako piesku.

19

Môj koreň bude mať otvorený prístup k vode, a rosa bude nocovať na mojej vetvi.

20

Moja sláva bude vše nová u mňa, a moje lučište sa bude obnovovať v mojej ruke.

21

Počúvali na mňa a očakávali a mlčali na moju radu.

22

Po mojom slove viacej nehovorili, a moja reč príjemne pršala na nich;

23

očakávali na mňa jako na dážď a otvárali svoje ústa jako proti jarnému dažďu.

24

Smial som sa na nich žartujúc, neverili a nedali padnúť svetlu mojej tvári.

25

Volil som ich cestu a sedel som ako hlava a prebýval som ako kráľ vo vojsku, jako ten, kto teší zarmútených.