Jób 17

1

Môj duch je rozrušený; moje dni hasnú; zbývajú mi hroby.

2

Je isté, že je posmech posmievačov u mňa, a moje oko má dlieť na ich poburovaní!

3

Nože polož záloh; zaruč sa u seba za mňa! Lebo veď kde kto iný uderí do mojej ruky!

4

Pretože si prikryl ich srdce, aby nerozumeli, preto ich ani nepovýšiš.

5

Kto za podiel oznámi blížnych, toho synov oči sa zatmejú.

6

Ale ma vystavil ľuďom za príslovie, a stal som sa takým, ktorému sa pľuje do tvári.

7

Moje oko zoslablo od žiaľu, a všetky moje údy sú podobné tôni.

8

Statoční ľudia priami sa hrozia nad tým, a nevinný sa poburuje nad pokrytcom.

9

Avšak spravedlivý sa bude držať svojej cesty, a ten, kto je čistých rúk, priberie sily.

10

Ale i vy všetci sa vráťte a nože poďte! Lež nenajdem medzi vami múdreho.

11

Moje dni sa pominuly; moje úmysly sú roztrhané, dedičstvá môjho srdca.

12

Noc mi obracajú na deň, a zase vraj svetlo je blízko tmy.

13

I keby som niečo očakával, jednako bude hrob mojím domom; vo tme si usteliem svoju ložu.

14

Jame privolám: Ty si môj otec! Moja mať a moja sestra privolám červom.

15

Kde je tedy moje očakávanie? A čo do môjho očakávania, kto kedy ho uvidí?

16

Všetko to sostúpi k závorám hrobu, akže všetko spolu spočíva na prachu.