Jób 14

1

Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja.

2

Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane.

3

A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd!

4

Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! -

5

Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí:

6

odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu.

7

Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie.

8

Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu:

9

keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec.

10

Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!

11

Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá:

12

tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku.

13

Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa!

14

Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena.

15

Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk.

16

Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech.

17

Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť.

18

Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta;

19

voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka.

20

Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš.

21

Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to.

22

Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.