Jób 10

1

Moja duša si oškliví môj život. A už akokoľvek, zanechám na sebe svoju žiaľbu; budem hovoriť v horkosti svojej duše.

2

Poviem Bohu: Neodsudzuj ma! Oznám mi, prečo sa so mnou pravotíš?

3

Či ti je to dobré, že utiskuješ, že opovrhuješ prácnym dielom svojich rúk a svietiš na radu bezbožných?

4

Či ty máš azda oči nejakého tela? Či ty vidíš, ako vidí smrteľný človek?

5

Či sú tvoje dni jako dni smrteľníka? Či sú tvoje roky jako dni muža,

6

že vyhľadávaš moju neprávosť a pýtaš sa na môj hriech?

7

Napriek tomu, že vieš, že nie som bezbožný, a že nieto nikoho, kto by vytrhnul z tvojej ruky.

8

Tvoje ruky ma sformovaly a učinily ma celého dookola, a teraz ma pohlcuješ!

9

Pamätaj, prosím, že si ma učinil ako blato a že ma zase navrátiš do prachu!

10

Či si ma neslial ako mlieko a nezhustil si ma jako na syr?

11

Priodial si ma kožou a mäsom a pospletal si ma kosťami a žilami.

12

Daroval si mi život a učinil si so mnou milosť: tvoj starostlivý dozor ostríhal môjho ducha.

13

Ale toto si skryl vo svojom srdci; viem, že je to u teba:

14

ak zhreším, spozoruješ ma, a neoprostíš ma mojej neprávosti.

15

Keby som spáchal bezbožnosť, beda mi, a jestli som spravedlivý, nepozdvihnem svojej hlavy, sýty potupy a vidiac svoje trápenie.

16

A keď sa pozdvihne, budeš ma honiť ako lev a znova budeš predivne so mnou zaobchodiť;

17

obnovíš svojich svedkov proti mne a rozmnožíš u mňa svoju nevoľu; vyšleš čatu za čatou, a vojsko bude u mňa.

18

Prečo si ma tedy vyviedol zo života matky? Bol by som zomrel, a nebolo by ma uvidelo oko;

19

bol by som, ako keby ma nebolo nikdy bývalo; z lona by som bol býval zanesený do hrobu.

20

Či azda nie je i tak mojich dní iba málo? Nechže už prestane; nech odvráti odo mňa svoj pozor, aby som sa poveselil trochu,

21

prv ako pojdem, a viacej sa nevrátim, do zeme tmy a tône smrti,

22

do zeme hustej tmy jako mrak tône smrti, kde nieto nijakého poriadku, ta, kde je svetlosť ako mrak.